Mám za sebou 3 roky v Anglicku. V mysli sa vraciam na začiatok, kedy padlo moje rozhodnutie odísť. Pred očami som mala svoj vytýčený cieľ - dostať sa na záchranku v inej krajine, a bez toho, aby som si pripustila, že by to nemuselo vyjsť som sa vrhla vpred do neznáma.
Živo si pamätám moju rozlúčku v Poprade, pred tým ako som odletela. Zastavili sme sa na kávu s kamarátom Kuškom, však neodletím z mesta kde býva, bez toho aby sme sa stretli. Do očí sa mi tisli slzy,veď som na Slovensku nechávala svoju spriaznenú dušu a všetkých priateľov. On si zrazu vybral pero a na servítku si napísal moje meno. Pozrela som sa nechápavým pohľadom so slzami v očiach a on sa len usmial a zahlásil - neboj nič, škrtám si ťa! :D
Kufor, ktorý som dostala od mojich najbližších priateľov bol napráskaný do vrchu a iba som tajne dúfala, že nepresiahne povolenú váhu. Všetok môj "majetok" bol v tom kufri o váhe 23 kg. A tak som priletela. Prvý anglický autobus, prvý vlak a zrazu som sa ocitla v Londýne na Kings Cross. Stretla som sa tu s kamarátom môjho kamaráta, ktorý ma napriek mojim obavám prišiel vyzdvihnúť. Tak som v mojom anglickom dobrodružstve stretla prvých ľudí, ktorí prispeli k tomu, aby som sa dostala tam, kde som dnes. Ryža s Kajom neboli jediní skvelí ľudia na mojej ceste v Londýne, ale boli ľuďmi, ktorí mi to na začiatku uľahčili a ostali priateľmi dodnes.
Londýnske dobrodružstvo mi prinieslo do života aj dve Lucky u ktorých som bývala na gauči asi 3 mesiace a ďalších skvelých Slovákov. A hoci som si nepripúšťala, že som v podstate bezdomovec v cudzej krajine s tesným rozpočtom, ono to tak bolo. 3 mesiace som sa borila s anglickou byrokraciou. Však už len otvoriť si účet bol nadprirodzený výkon preniknutia do Hlavy XXII. Toto obdobie však dnes hodnotím ako čas, kedy som mala spomaliť. Vypadnúť z vražedného slovenského tempa a la " už teraz je neskoro" a zastaviť. Pripraviť sa na niečo iné.
Prvý job prišiel až po mesiaci a pol, pretože som odmietala prácu mimo svojho odboru. Žiadosti som rozposlala na všetky záchranky alebo spoločnosti, ktoré majú niečo spoločné so záchrankou. Žiadala som o akékoľvek pozície asistentov paramedika či vodičov PTS čo je naša DZS, ale presvedčiť ľudí, že "Eastern Europe" nie je krajinou tretieho sveta s pochybnými zdravotníkmi a že práve ja som pre nich tá pravá, bol takmer nadľudský výkon. Zvlášť ak ich musíte presvedčiť kusom papiera na ktorom je iba vaše CV a motivačný list. Dostať mailovú odpoveď alebo pozvanie na osobné interview sa už ráta ako perfektný úspech. Nič z toho sa však nedialo a ja, netrpezlivá žena som to ťažko znášala. Ako čas plynul, frustrácia rástla a peniaze sa míňali, začala som znižovať svoje nároky a prijala som fakt, že niekde začať musím. Neupustila som však z odhodlania zamestnať sa v zdravotníctve, a tak som zobrala prácu detskej ošetrovateľky.
Nikdy som nechcela odísť do zahraničia a stať sa opatrovateľkou, ale v tom čase som to zobrala ako nutnú voľbu. Nová práca mi priniesla prvú skúsenosť so zamestnaním a zamestnávateľom v UK. Bola som zaskočená, lebo zrazu som nemala pocit, že vo svojej práci som ako nevoľník, ktorý má kopec povinností voči zamestnávateľovi, ale ako zamestnanec, ktorý má aj svoje práva a všetci - na čele s nadriadeným - ho povzbudzujú k tomu aby to využíval. Nie, nebolo to všetko iba ružové a áno, systém tu má kopec nedostatkov, ale pracovná kultúra v ktorej sa zrazu ocitnete je neporovnateľná.
Nová práca mi dala nový dych.. hlavne do peňaženky, keďže som už bola v mínuse a bez peňazí :D ale zároveň ma utvrdila v tom, že to nie je práca, ktorej sa chcem venovať dlhodobo. Táto skúsenosť mi dala príležitosť nakuknúť do tajov ošetrovateľskej práce a stretla som sa s ďalšími zaujímavými ľuďmi, ktorých osudy sa poprepletali s tým mojim. Zrazu som si začala uvedomovať, koľko šťastia mám v živote už len preto, lebo som zdravá a nemám nikoho, kto je chorý a dlhodobo závislý na mne. Zároveň som bola nadšená a užasnutá tým, ako sa anglický zdravotný systém alebo NHS dokáže postarať o svojich chorých pacientov a ľudí odkázaných na pomoc iných. Ako je možné mať choré dieťa, ktoré musí mať 24/7 starostlivosť, je odkázané na dýchací prístroj a s tým spätú starostlivosť a zároveň to nemusí finančne či celkovo zrujnovať rodinu. Ako je možné, že toto dieťa dokonca môže vyrásť, dospieť a v rámci svojich možností môže byť samostatné. Ako je možné, že matka, ktorá má okrem tohto dieťaťa ďalšie deti, nemusí zabudnúť na všetko a všetkých a dať zrazu 100% svojho času iba tomu chorému. Pri tom všetkom nemusia byť milionári. Napadlo ma, ako je možné, že takéto niečo funguje v krajine iba 2,5 hodiny letu zo Slovenska a prečo sa tým už niekto u nás doma neinšpiroval. Na záver tohto obdobia môžem len povedať, že som nadobudla obrovskú úctu voči ľuďom, ktorým do života príde choroba a nevzdajú to a zároveň som nadobudla obrovský obdiv voči ľuďom, ktorí robia prácu opatrovateľov / ošetrovateľov a robia ju s enthusiasmom a dlhodobo. Ja by som to nedala...
Po dvoch mesiacoch v práci detskej ošetrovateľky som zrazu dostala šancu splniť si sen a vrátiť sa do svojej profesie. Znamenalo to však ďalší krok do úplného neznáma. Opustiť Londýn a ľudí, ktorí mi pomohli a ktorých som za ten čas spoznala. Zbaliť si svoj 23 kilový kufor a odísť na miesto kde nikoho nepoznám a zatiaľ nemám ani kde bývať. Túžba dostať sa na miesto v záchranke kam patrím, však predčila všetky obavy a tak som sa pobalila a nastúpila na vlak z Londýna...
